budujeme

Asi väčšina z nás, aspoň raz v živote dosiahne métu, keď rieši svoje vlastné bývanie a cieľom je vytvoriť pre seba a rodinu čo najpríjemnejší a pekný domov, v ktorom by sme sa cítili a žili pohodlne. Začal som vyhľadávať reality, zvažovať cenové možnosti a snažil som sa ujasniť si, čo je prioritou – bývať v centre mesta a mať určitý komfort a všetko poruke, alebo bývať kúsok ďalej od hlavného mesta a mať príjemne prostredie, dostupnú prírodu a za rovnakú cenu viac priestoru.

Približne rok som hľadal a občas išiel na obhliadku nejakého bytu. Keď som však videl, ako a za akú cenu sa predávajú staré paneláky, tak som to nevedel absolútne pochopiť. Ako môžu pýtať, alebo skôr ako môže kupujúci akceptovať tak vysokú cenu panelového bytového domu, ktorého životnosť je tesne za polovicou. Ceny, ktoré boli a často ešte aj po kríze sú a blížia sa cene novostavby. Ak si uvedomíme, že budeme splácať úver cca 20-30 rokov,  vezmime v úvahu niekoľko alternatív do budúcnosti:

1. Chcem v byte žiť tak 20-30 rokov a potom ho predať a kúpiť si niečo lepšie

2. Chcem v kúpenom byte dožiť až do dôchodku

3. Chcem byt zanechať deťom, aby mali po mne do života nejakú hodnotu

Pri každej z týchto možností mi vychádza, že je priam nutnosť sa zamyslieť nad tým, akú hodnotu bude mať môj byt o 20-30 rokov. Ja osobne som to urobil tak, že som sa pokúsil vžiť do role kupujúceho môjho bytu a posunul som sa v čase o 30 rokov. Za akú hodnotu by som asi bol ochotný kúpiť byt, ktorého životnosť je tesne pred koncom a je viac než pravdepodobné, že skôr než splatím hypotéku, tento byt bude mať nulovú hodnotu. No, asi by som zaň veľa nedal a ak by som vôbec uvažoval o kúpe takého bytu, asi by som musel byť blázon. Otázne je, či v tej dobe by vôbec bola nejaká banka ochotná financovať takúto investíciu. Fakt je, že panelák v Petržalke ma už za sebou približne 40 rokov. Oficiálna životnosť je 80 rokov, v prípade rekonštrukcií sa dá predpokladať, že to cele vydrží obývateľné tak 100 rokov. Ako príklad nám môže poslúžiť reálna skúsenosť z Nemecka, kde takéto paneláky búrali. Ostatne, myslím že ani tu iná možnosť nebude, ako to celé postupne búrať.

Ale vráťme sa teraz do súčastnosti. Koľko teda by som bol ochotný zaplatiť za byt, ktorý v budúcnosti nebude mať žiadnu hodnotu? Určite nie toľko, koľko zaň reálne pýtajú teraz. A ak by som sa už rozhodol takýto byt kúpiť, tak len v prípade že by boli ceny minimálne o polovicu nižšie ako sú a rátal by som s tým že o 5 – 8 rokov ho posuniem niekomu inému. Čiže také štartovacie bývanie pre mladú rodinku.

Mojím záverom z toho celého je, že panelák určite nekúpim, nie som ochotný takéto ceny akceptovať, mám predsa nejaký pud sebazáchovy.

Začal som sa teda obzerať po tehlovom byte, hoc aj dome, ktorý má 80 rokov. Tehla je tehla – máme tu predsa tehlové domy, ktoré majú už cez dobrých 150 rokov a stále stoja a býva sa v nich. A určite nájdeme niekde aj oveľa staršie a stále obývateľné. Cena takého bytu je porovnateľná s cenou panelu a tiež niekedy aj blízko ceny novostavby. Po obhliadke takýchto bytov však zistíte pár zásadných vecí – byt si väčšinou vyžaduje rekonštrukciu, drvivá väčšina týchto bytov má zlú dispozíciu a mnohokrát, ak je cena výhodnejšia, tak tam chýba výťah. Teda, ak si ku kúpnej cene prirátam cenu rekonštrukcie a k tomu ešte musím akceptovať fakt že, izby sú priechodné, cena je zase neprimeraná stavu a dostal som sa zase na cenu novostavby.

Ale túto možnosť stále nevylučujem, hľadať ale vhodný byt a za rozumnú cenu si v tomto prípade vyžaduje trpezlivosť a čas.

Po zvážení mojich možností a faktu, že preferujem tiché bývanie s dostupnou prírodou, som sa rozhodol pre novostavbu bytu alebo domu na periférií Bratislavy. Vyhrala to Stupava s perfektnou infraštruktúrou, veľmi dobrou dostupnosťou do mesta a naozaj blízkou a krásnou prírodou. Park je tu priam ideálny pre dlhé prechádzky s kočíkom. Kúpili sme teda radový rodinný dom v projekte Stupava – Dúbravy juh.

Áno, naivne sme si mysleli, že všetko čo sa týka kúpy novostavby prebehne hladko a bez problémov. No bol to veľký omyl, problémy sa len začali!!! Ale kto by rátal s tým, že ak je v zmluve o dielo uvedené, že dom bude spĺňať potrebné normy STN, že to tak nebude.

Prvou chybou bolo podpísať zmluvu, ktorá vyzerala na prvý pohľad seriózne. Prehliadli sme však fakt, že musíme dom splatiť do poslednej splátky a bez ohľadu na to, či bude alebo nebude po odovzdaní dom v poriadku.

Druhou chybou bolo spoliehať sa na to, že projekt je navrhnutý dobre a s ohľadom na platné normy. Mali sme si ešte pred podpisom zmluvy žiadať odborné environmentálne posudky k projektu, zvukovú štúdiu a pod.

Treťou chybou bolo naletieť na pekné reči developera.

Ako to už býva na Slovensku zvykom, ukončenie a odovzdanie stavby bolo v omeškaní pol roka. Po odovzdaní stavby sme boli zhrození stavom v akom nám dom odovzdali. Mnoho vecí nedokončených, krivé steny, plno stavebného odpadu a čo je najhoršie, po zabývaní sme zistili, že dom nespĺňa asi najdôležitejšiu normu v prípade radového domu, a to normu STN 73 0532 – zvukovú nepriezvučnosť deliacich priečok a konštrukcií. Nie je nič horšie, ako keď sa cez stenu zo susedom počujete a dokonca si aj rozumiete.

Arogancia stavbárov na Slovensku však nepozná hraníc a bohužiaľ zase to len ako kupujúci akceptujeme. Podali sme teda reklamáciu, ktorú sme museli samozrejme urgovať, aby nám po troch mesiacoch konečne poslali vyjadrenie, že podľa nich je to v poriadku a je to podľa projektovej dokumentácie. A je úplne irelevantné, že v zmluve máte uvedené že dom bude spĺňať všetky náležite technické normy. V rámci dokazovania som teda musel zaplatiť nemalé peniaze za meranie zvukovej nepriezvučnosti. To samozrejme ukázalo, že od technickej normy to má poriadne ďaleko. Nemienim sa však zmieriť s tým, že by som len tak tento stav akceptoval. Rovnako nechápem, prečo toto akceptujú mnohí v tejto lokalite, ale aj iných novostavbách. Budem sa teda súdiť. A ak by bolo viac ľudí, ktorí už majú dosť arogancie finančných skupín na Slovensku, tak budem písať petície a protestovať. Využijem všetky možnosti, ako tento stav v našej spoločnosti zmeniť. Ale hlavne my ľudia musíme prejaviť záujem zmeniť to.

Záverom mi z toho všetkého vychádza: nekupovať novostavbu na Slovensku a ak áno, žiadať doložiť všetky potrebné certifikáty k projektu, ak stavať dom tak radšej zaplatiť zahraničnú firmu, v konečnom dôsledku to bude lacnejšie. Nešetriť na právnikovi a vždy dať preveriť všetky zmluvy. Cena domu napr. v rakúsku je porovnateľná s cenou domu u nás, kvalita prevedenia je však neporovnateľná,  samozrejme v prospech Rakúska.

Na Slovensku je takmer nemožné zohnať stavebnú firmu, ktorá by spravila svoju prácu kvalitne. A to je proste krutý fakt. Prístup obchodníkov v tejto krajine je ale podľa môjho názoru len taký, aký sme my ochotný akceptovať. Takže pokiaľ budeme toto správanie akceptovať a argumentovať tým, že na súde aj tak nič nedosiahnem, tak tento stav sa nezmení.

Ja sa ale súdiť budem, aj keby to nemalo mať význam. A tiež, keď idem do obchodu a nájdem tam zhnitý tovar, ešte v ten večer píšem mail na SOI. Keď idem v nákupnom centre okolo otvorenej kaviarne, z ktorej sa valí hromada dymu a nedá sa prejsť bez toho, aby ste to nedýchali, ešte v ten večer píšem mail na Ministerstvo zdravotníctva. A toto budem robiť dovtedy pokiaľ sa to nezmení. A ak by tak urobila väčšina, a na SOI a ministerstvá by prichádzali veľké množstvá emailov od nespokojných občanov, v určitom momente by sa toto už nedalo ignorovať ani zo strany štátnej moci platenej práve týmito finančnými skupinami a tvoriacimi zákony nie pre nás občanov ale pre nich, tých pár ľudí na vrchole finančného reťazca.

Zopár informácií k problému zo zvukovou nepriezvučnosťou nájdete tu.